TOLERANTNOSŤ

Čo tolerovať a čo nie? Kde je tá správna hranica? Kedy nás tolerantnosť privedie k utrpeniu a kedy je naša tolerantnosť výchovná a nápomocná k zmene nás a druhých? Viem, že sme naučení byť tolerantní, no akosi keď ju použijeme, zistíme, že sme sa dostali na hranicu, kde smutne a  sklamane – nechápajúc prečo, konštatujeme „ZA DOBROTU, NA ŽOBROTU“.

No byť dobrý a tolerantný , nie je žiadna výhra v dnešnom svete. Taktiež to neznamená, že nemáme byť dobrí, tolerantní. Skôr tu ide o to, že musíme (máme/mali by sme) voči sebe v prvom rade, a potom aj voči druhým byť čestní a spravodliví. A tu nastáva skutočný problém.
ČESTNÝ A SPRAVODLIVÝ. Viete, častokrát za našou tolerantnosťou sa skrýva zbabelosť, rezignácia, hra obete, postranný úmysel, strach, strach zo samoty (vyjebatív, špekulatív.. prepáčte 🙂 ) a hlavne to, že ani za nič si nechceme pripustiť, že by sme sa mohli mať lepšie – ak nájdeme odvahu zachovať sa inak. Nemôžeme uveriť tomu, že aj pre nás je niekde pripravené naše šťastie (viete aj niekde v lese rastú huby, no kým sa tam nevypravíme –nehľadáme, nie je žiadna možnosť nájsť ich). Na tolerantnosť a ako s ňou narábať v našich životoch je jednoduchý recept.

Prestaňme OKAMŽITE s tolerantnosťou ak:

  • konanie druhých nám fyzicky ubližuje
  • keď začíname byť apatický
  • keď sa výsledky nedostavujú a ani minimálne zmeny nie sú viditeľné
  • keď sa stále tá istá vec, udalosť točí dookola
  • keď sa prestávame smiať a prežívať RADOSŤ ZO ŽIVOTA
  • keď to, čo sme milovali stráca pre nás hodnotu
  • keď vidíme a cítime len biedu svojho bytia
  • keď nám ubúda sila
  • keď stúpame sami po sebe
  • keď vidíme bezcieľnosť nášho snaženia

 

O tom, čo a za akých podmienok sme schopní tolerovať vo svojom živote a okolí, o tom rozhodujeme každý sám. Tak, že použijeme spravodlivý hnev, ktorý je na mieste je jedna možnosť.
To, že si vytýčime svoje hranice je druhá možnosť.
No skutočne podstatné je, NEBÁŤ SA REAGOVAŤ INAK, čiže čestne a úprimne, v prvom rade voči sebe.

PRÍKLAD: Jeden víkend mi 4krát za sebou volala klientka, že sa potrebuje súrne so mnou stretnúť. Ja po jej naliehaní som súhlasila a samozrejme vyplývajúc zo situácie poprehadzovala som program víkendu sebe aj svojim blízkym. Ubehaná, ulietaná som stála v mojej pracovni a klientka kráčajúc s nonšalantnosťou a ľahkosťou zrazu povedala: „Ja ani netuším, načo som tu prišla.“

Aaaaa teraz, keby som jednala, ako sa jednať nemá: Tak by som samozrejme potlačila svoj hnev, a pretože ona je klient a ja terapeut, vykonávala by som terapiu s neskutočným nahnevaním sa na ňu a celý svet. Viete ako by to celé dopadlo? Tak ako zvyčajne v našich životoch :). Terapiu by som neodviedla správne, pretože by som potláčala celý čas svoje emócie. Klientka by právom povedala, že teda terapia nebola nič moc. Ja by som sa frustrovaná vrátila domov, dcére by pravdepodobne niečo vypadlo z ruky a ja by som samozrejme vychrlila na ňu celý svoj hnev. Vzápätí by mi muž nadal, že moja práca zasahuje až príliš do rodinnej pohody.
A ja, s funkciou obete , by som si šla ľahnúť smutná, sklamaná, že ma nikto nechápe a samozrejme s našou vetou „za dobrotu, na žobrotu“. A ešte aby som nezabudla, ani pre svoju budúcnosť by som neurobila najlepšie, pretože táto klientka, po nie veľmi dobrej terapii by ma určite neodporučila druhým klientom. No a takto približne to vyzerá s nami všetkými.

Aaaa teraz, po správnosti: Keďže som cítila spravodlivý hnev zvýšila som hlas a pokojnou, ale ráznou prísnosťou jej povedala, že toto tolerovať vo svojej práci nebudem. Klientka sa po niekoľkých sekundách „zosústredila“ 🙂 a mohli sme pristúpiť k riešeniu jej problému. Ja so všetkými mojimi silami, pretože som v sebe nič nepotláčala, bola som čestná a spravodlivá v prítomnom okamžiku voči sebe aj voči nej a tak naše stretnutie dopadlo úspešne. Domov som sa vrátila plná energie a aj keď náhodou ten pohár dcére z ruky vypadol, nemala som dôvod kričať. Vychutnala som si krásny víkend s rodinou.
A viete ako vás život za čestnosť a úprimnosť voči sebe a voči druhým odmení? Do dnešnej doby sa so spomínanou klientkou stretávame, šíri dobré meno o mojej práci a čo je hlavné, každému povie: „Ale volajte jej prosím naozaj len v nevyhnutných prípadoch. Viete, je tiež človek, mama, a predsa aj ona má svoju rodinu.“

S láskou a úctou Gaia

About the Author:

Related Posts

Leave a Comment!

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *