O odvahe a strachu

Všetci máme strach. Je jedno ako hrdinsky sa tvárime, ten strach je v nás. Je do nás vštepovaný, ako vírus od malička. Spoločnosťou, výchovou, prostredím, no predovšetkým našou mysľou.

Spočiatku si to vôbec neuvedomujeme. Občas vybehne, ale v mladosti nám ešte funguje akoby spínač, ktorým dokážeme tento strach prekonať. Spínač ODVAHY. No postupne, ako dospievame, starneme, prichádzajú nám do života rôzne problémy, udalosti, ľudia, ktoré nás majú čo – to naučiť.
Avšak tým, že my už v sebe vírus STRACH máme, akoby sme nedokázali brať tieto skúsenosti tak, že nám dodajú ODVAHU ŽIŤ, naučia nás vážiť si veci a krásy života o to viac.
Namiesto toho sa nechávame oklamať našou hlavou a situácie vyhodnocujeme ako utrpenie, bolesť, krivdu a pod. a náš strach sa len násobí a násobí. Nakoniec sa nás zmocní tak veľmi, že už cez strach pozeráme na všetko.
Hovorí sa: „Kto sa bojí, nech nechodí do lesa.“ Čo však s tým, keď sa vlastne bojíme žiť?
Bojíme sa jesť, len aby sme si ustrážili postavu. Bojíme sa povedať, čo si skutočne myslíme, len aby sme nestratili postavenie alebo ľudí okolo nás. Bojíme sa byť sami sebou, len aby sme neboli za to odsúdení druhými, aby sme nestratili tých, čo milujeme. Ak vôbec skutočne milujeme, pretože ešte aj toho sa bojíme. Bojíme sa skutočne, hlboko milovať, len aby nás to nebolelo, len aby nám niekto neublížil. Bojíme sa využiť svoj talent, potenciál, tvoriť, pretože sa bojíme výsmechu a poníženia. A takto sa nechávame ovládať strachom celý náš život. Nežijeme, len sa strachujeme a robíme všetko len preto „aby dobre bolo“.
Nikto nám nikdy nepovedal, že platí pravidlo, že čoho sa najviac bojíme, to vždy dostaneme. Ak sa reálne zamyslíme, je to tak.
Bojíme sa milovať, nech nám tá druhá strana neublíži a aká je skutočnosť?
Ubližujem si sám/a, je to ako mať pred sebou pohár vody, umierať od smädu (pretože každý človek v skutočnosti túži cítiť lásku) a nedovoliť si napiť sa.
Nie je to hlúpe? A to všetko len kvôli strachu. Viete ako si predstavujem strach ja?
Ako bielu plachtu, ktorá je na nás hodená a my kvôli nej nevidíme, nepočujeme, nemôžeme sa z nej vymotať a bráni nám v čomkoľvek. Nevidíme svet, život, pravdu.
A my s ňou len bojujeme a zamotávame sa do nej viac a viac. Každý máme svoje „plachty strachu“ a nevieme čo s nimi.
Uvedomiť si prítomnosť, nepočúvať myseľ a konať na základe duše. Tak sa to robí.. ale ako na to, o čo sa oprieť?
Umeniu žiť som sa ja sama začala učiť v poradniGaia pred niekoľkými rokmi. Jedinú vec, ktorú na to človek potreboval bolo uvedomiť si, že už viac nechce len „ohraničene“ prežívať a báť sa, čo bude a aj toho čo bolo, ale uvedomovať si a predovšetkým vidieť skutočnú krásu života.
Jednoducho chcieť byť šťastný.
Pretože nie nadarmo sa hovorí: „Ak človek skutočne chce, celý vesmír sa spojí, aby mu pomohol.“
Preto sa spoločne skúsme naučiť žiť TU a TERAZ, zvažovať menej, cítiť viac, byť spontánni, vnútorne pokojní, čestní a úprimní a predovšetkým milovať.
V prvom rade seba, pretože ak máme skutočne radi sami seba, dokážeme milovať celý svet. A strach?
Ten sa jednoducho roztopí, tak ako sneh na začiatku jari.

S úctou a láskou, SS

About the Author:

Related Posts

Leave a Comment!

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *