Ľudia, ktorí chcú mať všetko pod kontrolou a stále sa kontrolujú sú neustále nervózni – pretože v potrebe kontroly, ovládania a moci sa ukrýva obrovský vnútorný zmätok. Naopak človek, ktorý je uvoľnený sa nekontroluje, dokáže uvoľnene reagovať na ostatných ľudí, situácie, či samého seba a to vždy bezprostredne v prítomnom okamihu.
Skutočne uvoľnený človek nič neskrýva, pretože je sám sebou, so svojimi dobrými aj zlými vlastnosťami. Takýto človek je schopný žiť v prítomnosti a preto sa nesústreďuje na budúcnosť, nechytá ho nejaký strach z budúcnosti, pretože nič neočakáva.
Načo mu je potom nervozita? Z čoho by pramenila?
My ,ľudia dnešnej doby však máme ustavičnú potrebu niečo, niekoho a aj seba kontrolovať. Prvé čo ráno urobíme, keď otvoríme oči, skontrolujeme naše telefóny, následne ustavične chceme kontrolovať druhých – či je online, či si správu prečítal, kedy si ju prečítal, prečo neodpisuje , keď svieti online.
A takto sa sami dostávame do nekončiaceho kruhu nervozity, strachu, viny, stresu, ktorých spúšťačom nie je nik iný ,len my sami.
A takto pokračujeme ďalej…
Nakoniec sa správame k ľuďom a k samým sebe ako k telefónom , ktoré máme k dispozícii a pod kontrolou 24 hodín denne. Aby sme boli schopní maximálnej kontroly , nebolo na nás nič vidno, musíme byť chladní a doslova emočne zmrazení. Pretože predstavme si, že sa na chvíľu z klietky „kontroly“ vyslobodíme a necháme voľne plynúť naše skutočné pocity, chyby, či šťastie, radosť a lásku.
Prvé čo moju myseľ napadlo, že by sme boli zraniteľní, neboli by sme v strehu a niekto by to určite zneužil proti nám. A presne na toto sme naučení. Prvé čo sa nám stane, keď pocítime záblesk šťastia, dostaneme obrovskú chuť sa uvoľniť a úplne sa do toho pocitu ponoriť. Akurát , že v tom okamihu prichádza na „scénu“ naša myseľ, ktorá nás presviedča o tom, nech to nerobíme, lebo „po dobrom zaručene príde zlé.“
A tak si dookola bránime naplno prežívať šťastie.
Doslova ho vždy zabrzdíme. Jasné, že po dobrom býva zlé, sa nám už nie raz potvrdilo, ale prečo ?
Pretože vo chvíli , keď sa máme naplno uvoľniť a ponoriť do vytúženého pocitu šťastia sa zľakneme , uposlúchneme našu myseľ, ktorá nám naučene povie : „nerob to, príde zlé.“
A v tú chvíľu sa naspäť prepneme do módu „mať veci pod kontrolou“ , a tým stuhneme , znervóznieme, nie sme to viac my a nedokážeme spontánne viac reagovať a cítiť. Tým pádom áno, prichádza to, čoho sme sa báli – to zlé. Avšak nie preto, že by to tak naozaj bolo, ale preto, že si to sami spôsobíme potlačením vlastného JA a svojho bytia.
Všimla som si, že človek , ktorý je pod obrovským tlakom okolností má tendenciu vyhlásiť : „ vzdávam sa , nech sa deje čo sa má.“
Nie vždy však ide o hlúpe vzdanie sa v polovici cesty, ale práve o skutočné uvoľnenie sa a pustenie kontroly nad sebou a vecami v živote. A práve vtedy sa problémy akoby rozuzlia.
Žijeme v neistom svete, kde chceme záruky a mať kontrolu nad životom. My však nie sme bohovia, preto by sme sa mali upokojiť, uvoľniť a uvedomiť si, že všetko sa mení, že život je ako rieka, ktorá tečie sama a my môžeme plávať s ňou a využiť jej silu, alebo môžeme chcieť mať kontrolu nad tokom rieky a snažiť sa ho tlačiť, usmerniť , zmeniť , či spomaliť. To sa nám však nepodarí. Jednou vecou si však môžeme byť istí.
Ako povedal Lao – c‘ : „VŠETKO RAZ SKONČÍ , AJ DOBRÉ AJ ZLÉ.“
Preto sa skúsme uvoľniť, nech nám nič z toho pekného, ale aj ťažkého nepretečie pomedzi prsty.
S úctou a láskou,
SS
Sorry, the comment form is closed at this time.