„Niekedy je proste najlepšie skočiť – a krídla si nechať narásť až vo vzduchu.“

Uvoľniť sa a tešiť sa zo života takého aký je, by sme chceli všetci, ale prečo to dokáže len pár výnimiek?
Nehovorím tu o uvoľnení, kedy sa ideme zresetovať na nejakú párty, zabaviť sa s priateľmi, alebo iným spôsobom „nasilu“ aspoň na chvíľu vypnúť realitu, v ktorej žijeme. Hovorím o uvoľnení, kedy sme v kľude v každodennej realite, ktorú tvoríme a nepotrebujeme od nej utekať, aby sme si aspoň nachvíľu oddýchli.
Prečo sa nám vlastne nedarí byť šťastní tu a teraz v rovnováhe s tým, čo život prináša?

Pretože väčšinu času sa celý náš svet snažíme ustavične napchať do akejsi predstavy našej hlavy. Snažíme sa tak permanentne natlačiť realitu do snov. To však nie je možné, pretože myseľ si vždy nájde, čo len malé zrnko, ktoré sa nebude stotožňovať s jej predstavou a už sme nešťastní.
…lebo ono by to malo byť všetko inak…

Začíname vždy druhými a končíme pri sebe. Naši priatelia by nemali robiť to a hento. Naši rodičia nás vlastne nechápu a mali by byť úplne iní. Naše práce by mali byť za menej práce viac pláce… a okrem toho žiadna nuda. A naše lásky? Tak o tých ani nehovorím… večne niečo. Toto mal/a urobiť tak a toto je zle a hento má byť inak.
Naša myseľ a jej predstavy sú akýmsi vyhľadávačom ustavičných chýb, porovnávaní, nespokojnosti a stále len niečo vyžadujú a chcú výhody a benefity.
A tak nikdy „NESKOČÍME“. Neskočíme do priateľstva, čestne a otvorene nedáme seba, radšej využívame ľudí, ktorých nazývame „priateľmi“ na zabíjanie času po kávach a hladkanie si ég chválením sa alebo chlácholením jeden druhého. Pretože v skutočnom priateľstve by sme museli riskovať samých seba, čestnosť a otvorenosť, vzdať sa menejcennosti či postaviť sa a povedať: „prepáč, mám ťa rád/a, ale robíš chybu…“ Byť tu pre toho druhého aj o polnoci, keď zavolá, že napríklad dostal defekt.
A v láske? Tak tú by sme chceli všetci, ale skočiť do nej naplno, ani za nič!

A nie, dať sa do vzťahu neznamená skočiť naplno. Ani byť dokonalý/á partner/ka – variť, prať, žehliť, písať na dobré ráno a dobrú noc, hovoriť ľúbim ťa, chodiť na kávy, výlety a do spoločnosti. Toto všetko je síce pekné, ale neznamená to nič, ak neprežívame lásku vo svojom vnútri naplno. A nemyslím tým ani pobláznenie a „motýliky v bruchu“, to je tiež len prežívanie a zidealizovanie v našej hlave. Skutočne ponoriť sa do lásky znamená vykašlať sa na predstavy a výhody, na čakanie na princa, či princeznú, čo nás zachránia a potom to budeme cítiť a bude to také ako má. Prežiť lásku znamená vychutnávať si to, že ten druhý človek je, len tak pri nás s nami, so svojimi chybami a krásami, s pokojom a hravosťou zároveň. A keď nás napadne, ale čo s týmto problémom, alebo s týmto… to sa nedá byť pokojný/á. Skúsme sa na chvíľu zastaviť a pozrieť a na danú „chybu“ s odstupom. Nevadí nám daná vec, len kvôli predstave o tom, ako by to malo byť? Ak je to tak, uvedomíme si vlastnú malichernosť… a ak je to skutočný problém, ktorý je logický a opodstatnený, potom je na čase ho riešiť. Pretože problémy sú len veci nastolené k riešeniu.
My ľudia sme ochotní nájsť milión príčin, kde je chyba a čo ten druhý má robiť inak, namiesto toho, aby sme svoju pozornosť zamerali na samotnú lásku. Na to, ako cítime, že sme milovaní a na to, aký je nádherný samotný pocit, keď milujeme.
Ak sa začneme v živote opierať o tento pocit a prestaneme sa báť, že nám ublížia, dostaneme KRÍDLA, ENERGIU, ISTOTU ŽIŤ a KRÁČAŤ za svojimi SNAMI a nie len to, ale si ich aj SKUTOČNE SPLNIŤ.

S úctou a láskou SS

 

About the Author:

Related Posts

Leave a Comment!

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *